Slovensko bude o pár dni v Schengene. Vnútorné hranice tak budú odstránené. Dokonca aj najväčší slovenský euroskeptik, Štefan Hríb, v jednom svojom úvodníku napísal, že "rozšírenie schengenského priestoru považujeme za skvelú európsku kvalitu. 21. decembra máme dôvod na radosť." (.týždeň 46/2007) Otázka stojí nasledovne: Čo s časom do 21. decembra? Zhodou okolností som práve za posledný týždeň dva razy navštívil zahraničie. Pred týždňom som prekračoval rakúsko-slovenskú hranicu a pokračoval ďalej do Belgicka. Včera som na krátko navštívil našich českých susedov.

Ach, rakúski colníci... Časy, keď mohol človek na nimi stráženej hranici zažiť kopec srandy, sú pomaly definitívne preč. Ku podivu, slovenská colnica v Bergu je už zbúraná a pracuje sa na odstraňovaní jej ruín. Rakúski pohraničiari v minulosti aj mne na tých miestach spôsobili nejeden problém. Tak napríklad, raz ma nechceli pustiť na Slovensko pre údajnú nelegálnu prácu v Rakúsku. Colník totiž začal listovať v mojom pase a našiel tam pečiatku o vstupe do krajiny, ale nikde nemohol nájsť pečiatku dokazujúcu návrat na Slovensko. Údajné viac ako 3 mesiace "čiernej práce" ma stáli zopár minút vysvetľovania, po ktorých mi nedôverčivo vrátil pas a prepustil ma. Inokedy zas o mňa mali colníci prehnané obavy. Opäť malicherný dôvod: cestoval som do Francúzska so zájazdom, ktorého členovia mali všetci v pasoch uvedené magické slovo "Čadca", zatiaľ čo moja "Nitra" sa im tak kúzelná zrejme nezdala. Napoly rozospatého ma zavolali von z autobusu a začali sa pýtať, či ma ten zvyšok autobusu neuniesol, či tam dakoho poznám a tak ďalej. A napadá ma aj ďalšia príhoda. S partiou sme cestovali do Viedne. Ráno vo vlaku nás milou nemčinou privítal rakúsky colník. Usmieval sa a bol veselý. Dokonca prejavil aj zmysel pre humor, keď sme mu naznačili, že pas, ktorý kontroluje, by nemusel vrátiť Ľubici, ale mužskej časti osadenstva, ktorá bola zvedavá, čo za fotku mala Ľubica v pase (nechcela nám ju dobrovoľne ukázať). Colník spolupracoval. Ako mi podal pas, Ľubica mi ho hneď vytrhla z rúk, pri čom mne ostal medzi prstami kúsok rožka jednej strany. Ako to strážca hranice zbadal, ihneď sa rozpomenul aj na svoju základnú znalosť slovenčiny. Začal hovoriť niečo o zneplatnení pasu. Pár sekúnd obáv, či pre Ľubicu neskončí výlet na vlakovej stanici Marcheg, sa rozplynulo po tom, čo sa jeho prísny pohľad obmäkčil a povedal, že sa nič také vážne nedeje, ale že by bolo dobré dať si pas opäť do poriadku. Pred týždňom o mňa už žiaden Rakúšan nejavil záujem. Muž v uniforme si len zakýval so šoférom autobusu, ktorý ani nemusel zastaviť, len spomaliť.

Čo som však nevidel včera... Cestou z Brna do Bratislavy nastúpili do vlaku colníci. Tí slovenskí sa vozňami len prešli a vôbec ich nezaujímalo ani to, či mám alebo nemám občiansky. Za nimi nasledovala doslova "razia" zo strany ich českých kolegov. Jedna pani zrejme stratila svoj doklad totožnosti a preto podala colníkovi úradný výpis, na ktorom bola informácia o jej identite. Nastalo niekoľkominútové skúmanie a otázky o tom, že odkiaľ je, odkiaľ cestuje, či je Slovenka (plynulá znalosť slovenčiny a čistá výslovnosť zrejme nebola presvedčivá), kde býva, s kým sa stretla, čo robila a či cestuje len na Slovensko alebo až do Maďarska. Až po tejto procedúre pred zrakom všetkých, čo vo vagóne sedeli, bol panej výpis vrátený. Colník prišiel ku mne a ja som sa ho ako prvé spýtal, prečo tak intenzívne kontroluje všetkých, či už Čechov alebo Slovákov. Veď sme ani nevchádzali do jeho krajiny, teda skôr by malo zaujímať Slovákov, akí potenciálni špióni a nedajbože aj teroristi sa infiltrujú do Bratislavy. Samozrejme to o špiónoch a teroristoch som si nechal len pre seba. Navyše som poukázal aj na to, že dokonca už ani Rakúšania nekontrolujú. Len sa tak na mňa bez slova pozrel, vzal môj občiansky, trochu si ho popozeral zo všetkých strán a bez slova mi ho vrátil. Neviem, možno ho zaujala moja fotka - také "fotoveľdielo" určite ešte nevidel... :)

Neviem, čo viedlo českého colníka k takémuto správaniu sa voči takmer každému cestujúcemu, ktorý mu bol buď nesympatický alebo sa ho niečo spýtal. Možno si len uvedomuje, že má posledný necelý týždeň na to, aby ukázal, že on je na hranici niekto. Rovnako chápem, že práve kontrolovanie ľudí je náplňou jeho práce. Ale nebolo príležitostí dosť? Od 1. januára 1993 nás mohli kontrolovať koľko sa im zachcelo a nik nemal právo namietať. Celých takmer 14 rokov to však nik nerobil. Svoje kompetencie však začínajú preháňať 6 dní pred konečným odstránením hraničných kontrol. Nevravím, že všetci, ale niektorí áno. A možno som mal len veľkú smolu, že na tých zopár som akurát ja natrafil. V každom prípade, konanie spomenutého hraničiara bolo viac smiešne ako seriózne. Našťastie, 21. december je už na dosah, dokonca bližšie ako tohoročné Vianoce.