Čo sa stalo vo štvrtok v Írsku? Nič zvláštne. Konalo sa referendum, ktoré malo rozhodnúť o potrebe reformovania bruselských inštitúcií a spôsobu prijímania rozhodnutí. Kozmetickým nástrojom mala byť Lisabonská zmluva. Toľko v skratke. Výsledok všeľudového hlasovania sa stretol s rôznymi reakciami. V snahe o stručnosť sa vyhnem ich popisu, je možné si čo-to o nich prečítať tu, tu alebo tu.

Chcel by som upozorniť, že celý proces reformovania EÚ zlyhal na sebe samom. V snahe o vysvetlenie tvrdenia sa zrejme nevyhnem zopakovaniu faktu, ktorý mnohí poznajú: Európske spoločenstvá fungujú na základe medzivládnych zmlúv. Ak sa majú zmluvné základy zmeniť, je potrebné, aby so zmenou súhlasili všetky členské krajiny, ktoré doteraz platné znenie dokumentov podpísali. Lisabonská zmluva je v poradí ďalším textom, ktorý má ambíciu meniť podstatu EÚ. Háčik je však v tom, že každá z krajín je zaviazaná svojou ústavou, ktorá stanovuje mantinely a určuje, kto musí s medzinárodnými zmluvami daného charakteru súhlasiť, aby sa stali pre daný štát záväznými.

Írsko je prípadom, v ktorom sa referendum o Lisabonskej zmluve muselo uskutočniť ; skrátka bez zmeny tamojšieho najvyššieho zákona to inak nešlo. Referendum znamená vyjadrenie vôle tej časti voličov, ktorí sú ochotní dostaviť sa k urnám a zaškrtnúť možnosť, s ktorou sa viac stotožňujú. Logicky sa predpokladá, že nejestvuje jeden správny postup, ako hlasovať, pretože legitímne možnosti sú dve: ÁNO a NIE. Írsko sa rozhodlo zahlasovať viac za voľbu NIE.

Proces prijímania reformy európskych inštitúcií tak zamrzol na svojom vlastnom mechanizme - Spoločenstvo chcelo meniť svoje základy bez 100-percentnej podpory všetkých svojich členov. To, že írska vláda mala snahu Lisabonskú zmluvu pretlačiť, bolo predpokladom podpory krajiny ako takej, no nie zárukou.

Nakoniec súťaž o idey, postoj, názor a v konečnom dôsledku aj o mobilizáciu voličov vyhral blok, ktorý reformu odmietal. Klasická politická súťaž, legitímna a demokratická.

Niektorým sa môže zdať nespravodlivé, že pol milióna ľudí rozhodlo o osude budúceho fungovania polmiliardovej EÚ. Ozvali sa aj také hlasy, ktoré požadujú celoeurópske referendum, kedy by sa počas jedného dňa rozhodlo o prijatí alebo odmietnutí budúcej reformy. Myšlienka je to síce logická a pekná, aspoň z federalistického hľadiska, ale má jeden háčik: pred takýmto prijatím reformy by sa musela najskôr prijať zmena zmluvných základov, ktorá by to umožnila. Ak v Írsku neprešla ani len technická Lisabonská zmluva, ťažko predpokladať, že by (aj v iných krajinách) prešla ambicióznejšia politická vízia.

Nateraz neostáva EÚ nič iné, ako fungovať podľa doterajších princípov podľa Zmluvy z Nice. Brusel sám konzumuje to, čo si navaril. Spoločenstvo sa malo najskôr zamyslieť nad detailnou a koncepčnou zmenou svojich rozhodovacích mechanizmov pre prípad, že bude mať viac členov a až potom dať rozšíreniu zelenú. Je logické, že pravidlá, ktoré vyhovujú 15 členom, budú nedostatočné pre 27 členov. Súčasne je tiež racionálne, že obyvatelia členských krajín budú len s nevôľou hlasovať za kompromis, ktorý na jednej strane uľahčí fungovanie veľkého Spoločenstva, no súčasne posilní bruselské inštitúcie a politiky voči národným. Čerstvým príkladom je Írsko.

Fanúšikovia Lisabonskej zmluvy by si to mali uvedomiť a nebrať írske referendum tragicky. Dopadom írskeho „NIE“ nebude podľa mňa existenčná kríza, ale len oddialenie vstupu reformy do platnosti. Neudeje sa tak k 1. januáru 2009, ale možno o nejaký rok - dva neskôr. Samozrejme, ak ostatných 26 krajín text ratifikuje a írski voliči si to rozmyslia. EÚ preto na jednom rozhodnutí nestojí a ani nepadá, len si približuje alebo odďaľuje reformu, ktorú nevyhnutne potrebuje.

Na záver anekdota: Neschopnosť flexibilne prijať reformu by mala byť dostatočným dôvodom pre jej flexibilné prijatie.