Ján Slota si dnes opäť pustil ústa na „špacír“ a v Malackách hovoril dačo o turuloch a o dvojkríži. Priznám sa, o turuloch som dnes počul po prvýkrát v živote. Ani neviem, či sú to naozaj nejaké vtáky, tobôž nie, či sú maďarským symbolom. Akokoľvek, ak pripustíme, že pán Slota sa vo faktoch nepomýlil, musím konštatovať jediné: som hrdý na dvojkríž, aj na turulov. Kedy nacionalisti pochopia, že tisíc rokov v uhorskom štáte nie je čierna diera v slovenských dejinách, ale ide o veľmi bohatý kus histórie? Zdôrazňujem, že spoločnej histórie dnešných Slovákov a dnešných Maďarov. Som hrdý na to, že Svätopluk bol silným kniežaťom, hoci vazalom franského panovníka. Som rovnako hrdý na to, že neskoršie nitrianske knieža Vajk prijal krst, meno Štefan a Cirkev ho neskôr prehlásila svätým. Som hrdý na „Veľkú ozdobu Uhorska,“ Mateja Bela z Očovej. Som hrdý na to, že uhorské dejiny sú aj mojimi dejinami a súčasne som hrdý aj na to, že dejiny súčasného Slovenska sú aj dejinami Uhorska a súčasných Maďarov. Samozrejme, existujú aj temné momenty v histórii. Napríklad taký národnostný útlak na prelome 19. a 20. storočia nie je práve tou politikou, ktorou by sa mohla Budapešť dnes chváliť. Ale živiť neznášanlivosť medzi dvoma etnikami kvôli minulým krivdám sa mi zdá, slušne povedané, nerozumné. Je to niečo podobné, ako keby vplyvný politik, ktorý má blízko k vláde v Británii, označil galského kohúta za škaredého neoperenca alebo Napoleona za kreatúru s krivými nohami. Takéto vyhlásenia slušní politici jednoducho nerobia.