Predpokladám, že autorom spomenutého príspevku na portáli sispravy.blogspot.com je Peťo Frišo. Usudzujem to na jednej strane podľa iniciál „PF“ a súčasne Peťo je jediným človekom, s ktorým som zo Slovenského kruhu Leva XIII. diskutoval. Peťo je inak príjemný človek, má rad Switchfoot, podobné hodnoty a názory. Na druhej strane však môžem jeho slovami konštatovať: S Peťom Frišom som vždy rád diskutoval. Neviem, či však nestratil zmysel pre kritický úsudok a schopnosť interpretovať prečítaný text tak, ako je v skutočnosti napísaný.

Peťova reakcia na môj predošlý článok však nie je jedinou. Ozvali sa aj iní, všetci z kresťanských kruhov, ktorí ma za kritické slová voči kampani slečny Tutkovej „pokarhali.“ Vzhľadom na všetky tieto ohlasy sa mi žiada vysvetliť, prečo považujem kampaň CBR v tej podobe, v akej sme ju videli na billboardoch, za krok vedľa. Ešte raz zopakujem posolstvo svojho predošlého blogového príspevku: Kampaň CBR sa míňa účinku a vzhľadom na jej kontroverziu a z nej vyplývajúce verejné povedomie o nej existuje hrozba, že v budúcnosti sa celý slovenský prúd pro-life začne vnímať v spojitosti s menom slečny Jany Tutkovej, čo bude tábory pro-life a pro-choice vzájomne izolovať a brániť diskusii medzi nimi.

Prečo je billboardová kampaň CBR neadekvátna? Odpoveď bude jasnejšia, ak sa pozrieme na skupiny, ktoré prirodzene zasahuje:

Čo sa týka prvej skupiny, pre ľudí, ktorí potraty odmietajú, nie je potrebné robiť nejaku masívnejšiu osvetu o tom, kedy začína byť človek človekom. Veľmi jednoducho povedané, oni v tom majú jasno. Cieľovými skupinami sú preto druhá a tretia spomenutá kategória. Druhá kategória sa odmieta vzdať práva ženy zbaviť sa svojho plodu a tretia váha, na ktorú stranu sa za akých okolností pridá. Hoci to bude znieť zvláštne, pro-life by sa mal zamerať najmä na druhú a tretiu skupinu, lebo tie sú priestorom, kde možno pretvárať presvedčenia a formovať postoje. Nemyslím si však, že vnucovanie obrazu zabitého plodu do pozornosti náhodných okoloidúcich a vnucovanie tohto obrazu do pozornosti žien, ktoré už trpia na post-potratové depresie, niečo vyrieši.

Radikalizmus len upevňuje presne opačný typ radikalizmu v druhom tábore. Môj názor je, že billboardy CBR spoločnosť rozdeľujú a preto komplikujú intenzívnejšiu diskusiu.

Myslím si, že hlavným cieľom akejkoľvek kampane pro-life, ak má konštruktívne zasiahnuť relevantnú cieľovú skupinu, má byť diskusia o tom, prečo je život embrya potrebné chrániť hneď od jeho vzniku (teda od oplodnenia) a prečo je hodnota života embrya v rebríčku vyššie, než akékoľvek materialistické práva iných osôb, vrátane práv budúcej matky (s výnimkou práva na jej život a zdravie, od ktorých sa v konečnom dôsledku počas tehotenstva odvíja život a zdravie embya, plodu). Na túto diskusiu by malo nadväzovať riešenie celého radu nadväzujúcich praktických otázok. Pre ilustráciu spomeniem len niekoľko:

Zhrnuté, pro-life prúd by mal racionálne a v priateľskej diskusii vysvetľovať, že život začína momentom oplodnenia a preto je zabitie ľudského embrya neprípustné, ale súčasne by sa mal aj veľmi intenzívne zamyslieť nad návrhom mechanizmov, ktoré ponúknu iné a lepšie riešnenia v situáciách, v ktorých sa ženy bežne rozhodujú pre vykonanie potratu. Rovnako by nemal opomínať osvetu o prevencii pred neplánovaným tehotenstvom.

Ak sa pozrieme na aktivity CBR, je pravdou, že priamo alebo nepriamo aspoň čiastočne zasahujú do každej z vymenovaných oblastí. Akokoľvek, kampaň, ktorej dominantou je krvavé vyobrazenie potrateného plodu, zrejme nebude základom pre priateľskú a otvorenú diskusiu medzi pro-life a pro-choice. Slečna Jana Tutková a jej sympatizanti zvolili radikálny spôsob, ktorý vizuálne zobrazuje pravdu, no pravdepodobne sa nezamysleli nad dôsledkami a dopadom svojho postupu. Vzhľadom na túto skutočnosť považujem spomenuté billboardy za nevhodné.

Čo sa týka toho verejného ospravedlnenia. Myslím, že ospravedlňovať sa treba za urážku osoby. Pokiaľ viem (a prečítal som si predošlý článok po sebe niekoľkokrát), slečny Jany Tutkovej som sa žiadnym spôsobom dotknúť nemohol a na ňu ako osobu som žiadnym spôsobom nezaútočil. Keďže ani za vlastné názory sa v demokratickej spoločnosti ospravedlňovať netreba, nič také neučiním. Jediným, na základe čoho by obe dámy (sl. Tutková a p. Pietruchová) mohli žiadať nejakú formu slova „prepáč,“ sa mi zdá veta z článku Peťa Friša: „Prirovnávať potom Janu Tutkovú k Oľge Pietruchovej je nehanebnosť.“

Na záver niekoľko vedľajších reakcií:

„Michal by sa mal rozhodnúť: buď je za život ako píše, alebo za likvidáciu nenarodených detí.“ Nuže, kto pozorne číta moje príspevky na blogu, vie. Kto nečíta, pre toho krátka informácia: Podpísal som petíciu, ktorá žiadala zrušenie zákona, podľa ktorého sa dnes legálne vykonávajú potraty na Slovensku (Informácia pre tých, ktorí si myslia, že voči aktivitám slečny Tutkovej mám apriori averziu: Marí sa mi, že organizačne túto petíciu, ktorú som podporil, zastrešovala práve slečna Tutková).

V diskusii pod mojím článkom padla otázka, že ak porovnávam slečnu Tutkovú s pani Pietruchovou, mal by som najskôr vedieť, čo p. Pietruchová robí. Odporúčam prečítať si sériu článkov, z ktorých prvý sa nazýva Ad* Oľga Pietruchová: List kresťanskému národu I.

Na okraj môjho kontaktu s ľavičiarmi a našich vzájomných „kamrátšaftov.“ Nie je žiadnym verejným tajomstvom, že pracujem v médiu, v ktorého vlastníckej štruktúre významne figurujú slovenskí ľavicoví intelektuáli a jeden z nich je i šéfredaktorom. Na druhej strane, nemám pocit, že by sa naše rozdielne názory na potraty a ich legalizáciu akýmkoľvek spôsobom premietali do práce alebo osobných presvedčení. Jediné, čo pozorujem, je, že občas ide práca v redakcii bokom a dosť živo sa diskutuje práve o týchto veciach. Všetky tieto diskusie však končia ako otvorené, bez spoločného záveru alebo kohokoľvek hodnotového posunu. Súčasne sa netajím tým, že ako mám mnoho priateľov medzi kresťanmi, konzervatívcami, liberálmi, zelenými, mám ich i medzi ľavičiarmi.