Popravde, nikdy som nemal rád blesky nad Tatrami. Sú nebezpečné. Najmä ak idete niekde po hrebeni ako turista. Niekoľkokrát som to zažil. A nikdy ma ani nelákala predstava samovraždy, tobôž nie skokom do „studienky“, ktorú si sám vykopem, nech už sa tento nápad predáva zabalený do ľubovoľného obalu, hoci aj v trikolóre akýchkoľvek farieb. A tu sa dopúšťam druhého náznaku vlastizrady. Ešte som nič nevykonal pre našu matku vlasť a už hovorím v zákerných inotajoch. Našťastie tí, ktorí by mi tak chceli zakázať činiť, im rozumieť tak či onak nebudú. To jediné ma chráni.

Nepracujem v štátnej alebo verejnej správe. Dodnes ma súkromný sektor lákal najmä väčšími príležitosťami pre rozvíjanie tvorivosti a vidinou vyššieho platu. Po dnešku sa pre mňa súkromný sektor stáva existenciálnym priestorom, jedinou oblasťou, kde sa ešte budem môcť uplatniť. Ak by mi to s podnikaním alebo so zamestnaním sa u nejakého kapitalistu nedajbože náhodou nevyšlo, budem musieť ostať bez práce. Vyššie som spomenul, že som Čechoslovák, pričom  prisahať vernosť len polovici svojho sebavnímania je akosi nekompletné. Ani by som nevedel, či prisahám vernosť otcovi pred matkou, matke pred otcom, bratovi pred strýkom, či komu pred kým... Preto to radšej, s dovolením, odmietnem.

Hymnu si pri hokejovom víťazstve zaspievam vždy rád. Tiež sa hrdo pozerám na slovenskú vlajku, ako sa týči pri vlajkách iných 26 krajín v Bruseli. Ale vernosť štátu prisahať odmietam. Budem sa i naďalej podieľať na tvorení iných hodnôt: budem sa snažiť udržať (zatiaľ) tri pracovné miesta, na ktorých vytvorení sa podieľam, budem naďalej svojím málom prispievať do daňovej kasy, prispejem čo – to i na sociálny systém vlasti.

Viem, že nič materiálne nemôže prevýšiť to duchovné. A ak má duchovné existovať, musí to vzniknúť spontánne a najmä dobrovoľne. Je smutné, že poslanci dnes dali zákonom príkaz, aby sa vlastenectvo povinne zapísalo do zoznamu hodnôt. A mňa tým nasilu preradili do pomyselnej nižšej muklovsko-podnikateľskej kasty, ktorá neprisahá, teda presnejšie ktorá nemusí prisahať. Zatiaľ.

PS: Tento článok publikujem o päť minút dvanásť. Alebo päť po dvanástej?